Homeopatia je liečebný systém vyvinutý nemeckým lekárom Samuelom Hahnemannom (1755-1843). Cieľom homeopatickej liečby je obnova zdravia rýchlym, šetrným a trvalým spôsobom; v odstránení choroby najrýchlejším, najbezpečnejším a najistejším spôsobom, na základe princípov, ktoré sú jasné a zrozumiteľné.

Homeopatia využíva pri liečbe najmä substancie rôzneho pôvodu ¹⁾, ktorých medicinálne účinky (schopnosť meniť zdravotný stav) boli zistené skúšaním na zdravých osobách (tzv. „proving“) a písomne zaznamenané.

Medicinálne substancie sa v rámci systému homeopatie podávajú zásadne a výlučne na základe Zákona podobnosti, ktorý tvrdí, že substancia, ktorá vo svojom medicinálnom pôsobení vyvoláva u zdravého človeka určité zmeny zdravotného stavu (symptómy), má schopnosť symptómy podobného charakteru u chorého človeka vyliečiť. Tento princíp sa zvykne zjednodušene formulovať ako „podobné sa lieči podobným“ (lat. „similia similibus curentur“).

Zákon podobnosti nie je len základnou homeopatickou tézou, ale (rovnako ako mnohé iné Hahnemannove objavy) najmä produktom dôsledného pozorovania. Pre správne pochopenie zákona podobnosti je nutné uvedomiť si dva základné fakty, z ktorých uvedomenie si existencie Zákona podobnosti vyplynulo:

1. Choroba, za určitých okolností, môže vyliečiť inú, už existujúcu, chorobu.
2. Lieky sú liekmi len vďaka tomu, že majú schopnosť narúšať zdravotný stav organizmu do väčšej miery ako to dokážu samotné (prirodzene sa vyskytujúce) ochorenia.

Bod č.1. mal Hahnemann možnosť pozorovať na príklade konkrétnych zdokumentovaných prípadov, kedy (nové) ochorenie podobného charakteru ako iné (už existujúce) ochorenie u pacienta vyliečilo tohto takým spôsobom, že nová choroba odstránila starú ²⁾. Zjednodušene to môžeme formulovať ako „nový podobný silnejší vplyv vyhráva“. V prípadoch vplyvu novej no nepodobnej choroby sa po jej odoznení vrátilo staré ochorenie v rovnakej intenzite ako pred začiatkom nového ochorenia a pokračovalo vo svojom normálnom priebehu.

Toto a ďalšie pozorovania primälo Hahnemanna navrhnúť používanie medicinálnych substancií (liekov) ako umelých podobných chorôb (bod č.2), ktorými by sa existujúce ochorenia dali vyliečiť. Pri tomto bode je skutočne potrebné sa pozastaviť a dôkladne si uvedomiť, že napriek populárnej predstave „lieku“ ako substancie, ktorá „lieči“, je možné na pôsobenie akéhokoľvek lieku v princípe nahliadať ako na patologické, teda zdravie poškodzujúce.

Každá medicinálna substancia ³⁾ (už z princípu) mení a ovplyvňuje zdravotný stav človeka určitým pre ňu typickým spôsobom a narušuje existujúci zdravotný stav a jej pôsobením vzniká umelý chorobný stav (napr. požitie určitého množstvá kávy môže vyvolať búšenie srdca, hnačku, zvýšenú potivosť rúk, nervozitu apod.). Trvanie a intenzita tohto umelého chorobného stavu je závislá od citlivosti organizmu na danú substanciu, veľkosti dávky a frekvencie opakovania. ⁴⁾

Dodržiavanie Zákona podobnosti vyžaduje prísnu individualizáciu výberu lieku podľa aktuálneho zdravotného stavu klienta a to najmä podľa charakteristických symptómov, ktoré sú spravidla celkom iné ako tie, ktoré klient subjektívne považuje za významné alebo ktoré za také považuje moderná medicína. To vopred vylučuje podávanie špecifických liekov (lieky, ktoré vždy vyliečia určité ochorenie pre ktoré majú byť určené) na konkrétne názvy ochorení. V homeopatii napríklad neexistuje špecifický liek na zápal pľúc, zápal stredného ucha, migrénu či ekzém, keďže tieto pomenovania označujú len určité skupiny symptómov, ktoré sú v individuálnych prípadoch z terapeutického hľadiska natoľko odlišné, že nie je možné ich považovať za jeden druh ochorenia, ale je nutné na ne nahliadať ako na odlišné ochorenia, ktoré si vyžadujú odlišné lieky.

V homeopatii sa medicinálna substancia (ďalej len „liek“) podáva v minimálnej dávke tak, aby účinok lieku bol (v ideálnom prípade) len o málo väčší (intenzívnejší) ako je chorobný stav, ktorý je potrebné prekonať.

Vzhľadom na to, že organizmus je na vplyv lieku, ktorý u zdravého človeka vyvoláva podobné príznaky, aké sa prejavujú v jeho súčasnom chorobnom stave (ďalej len „podobný liek“), mimoriadne citlivý, je na prekonanie choroby potrebná len minimálna dávka lieku. Použitie minimálnej dávky súčasne zaručuje, že v prípade užitia nepodobného lieku (čiže medicinálnej substancie, ktorá v danom prípade nemá potenciál pôsobiť liečebne, keďže nevyvoláva symptómy podobné tým, aké sa prejavujú v danom prípade) je umelá lieková choroba len veľmi malá alebo žiadna a organizmus sa s ňou dokáže veľmi rýchlo vysporiadať.

To, aká malá dávka je pri podobnom lieku v skutočnosti potrebná na odstránenie choroby, zisťoval Hahnemann dlhé roky. Najprv používal (na svoju dobu) malé dávky liekov (napríklad niekoľko gramov), no postupne dávky čoraz viac znižoval, keďže prvotné zhoršenia zdravotného stavu spôsobené zavedením umelej liekovej choroby boli často hrozivé a pacienta zbytočne vyčerpávali alebo dokonca ohrozovali jeho život.

Postupným znižovaním dávok sa znižovali aj prvotné zhoršenia, súčasne však klesal aj medicinálny účinok liekov. Tento problém Hahnemann vyriešil zavedením nového procesu potencovania liekov, použitím ktorého sa medicinálny účinok pri znižovaní dávky nielenže neznižuje, ale sa dokonca zvyšuje (za predpokladu, že je liek použitý v súlade so Zákonom podobnosti), čo sa javí ako paradox.

Potencovanie je proces používaný výlučne pri príprave homeopatických liekov a spočíva v opakovanom riedení (zvyčajne v pomere 1:100) a sukusii (opakované udieranie nádoby so substanciou o tvrdý elastický povrch) základnej liekovej substancie.⁵⁾ Používanie vysokých riedení za hranicou Avogadrovho limitu (kedy už liek neobsahuje žiadne molekuly pôvodnej medicinálnej substancie) bolo a je hlavnou príčinou kritiky, odmietania a napádania homeopatie súdobou aj súčasnou vedeckou obcou.

Odhliadnuc od množstva vedeckých štúdií, ktoré potvrdzujú medicinálny účinok takto pripravených liekov, viac ako dvestoročnej histórie homeopatie a skúsenosti desiatok tisícov homeopatov a miliónov pacientov, ktorí môžu potvrdiť účinnosť takýchto liekov, treba poznamenať, že Hahnemann bol vedec, ktorý pracoval induktívnou metódou a výsledky jeho experimentov mali pre neho vyššiu váhu ako teórie o možnosti alebo nemožnosti nejakého javu. Hahnemann si bol vedomý existencie Avogadrovho limitu, no keď ho jeho vlastné pozorovania presvedčili, že takto pripravené medicinálne substancie majú stále preukázateľný medicinálny účinok na organizmus, ako vedcovi mu nezostávalo nič iné, ako prijať tento fakt.

Vzhľadom na skutočnosť, že skúšanie (proving) medicinálnych substancií prebieha jednotlivo (každý liek sa skúša samostatne na zdravých osobách), pri ich terapeutickom použití sa rovnako vždy podáva jeden jediný liek v jednom čase; ten, ktorý sa javí vo svojom patologickom prejave najpodobnejší celkovému aktuálnemu zdravotnému stavu u konkrétneho klienta (tzv. totalita symptómov).

Nutnosť použitia jediného lieku v jednom čase logicky vyplýva zo skutočnosti, že miešaním dvoch alebo viacerých liekov dochádza k ovplyvňovaniu, kríženiu a zmene účinkov jednotlivých liekov, takže výsledný terapeutický efekt je neistý a (racionálnymi metódami) nepredvídateľný (pokiaľ v danej kombinácii neboli testované obdobným spôsobom ako sa to deje pri individuálnych medicinálnych substanciách).

Homeopatický systém liečby podľa Hahnemanna je postavený na troch jednoduchých základných princípoch:

1. Zákon podobnosti.
2. Podávanie jedinej medicinálnej substancie (v jednom čase).
3. Podávanie minimálnej dávky medicinálnej substancie, ktorej medicinálne účinky sú známe zisťovaním účinkov danej substancie na zdravých osobách.

Názov homeopatia je odvodený z gréckeho ὁμοίως (homoiōs) πάθος (pathos), v preklade „podobné utrpenie“, čo samo o sebe poukazuje na spomínané základné princípy.